Pokrytectvo opozície nemá hraníc a hystéria okolo Che Guevaru

Kauza Súdna rada SR v plnej ohyzdnej nahote ukázala, akou mierou pokrytectva súčasná opozícia disponuje. Keď vznikla Súdna rada SR ako orgán, ktorý má garantovať nezávislosť súdnictva, to bolo rečí o tom, ako sa dostaneme na svetové štandardy a ako bude Slovensko špičkou v nezávislosti justície. Realita však bola taká, že toto pravicovým garnitúram vyhovovalo len potiaľ, pokiaľ im justícia slúžila, resp. slúžila ich záujmom. Keď si naopak sudcovia „dovolili“ navoliť do orgánov Súdnej rady SR nevhodných ľudí, začali predstavitelia minulej garnitúry rozmýšľať, ako sa ich zbaviť. Snahy o predčasnú elimináciu nepohodlných členov Súdnej rady SR nakoniec vyvrcholili judikátom Ústavného súdu z roku 2018, ktorý konštatoval, že nie je možné odvolať člena Súdnej rady SR pred ukončením jeho päťročného funkčného obdobia, alebo ak, tak len za presne a taxatívne stanovených podmienok: dvanásťmesačná PN, úmyselný trestný čin, strata spôsobilosti na právne úkony a podobne. Tento nález vtedy veľmi zákerne a účelovo kritizoval dnešný predseda Súdnej rady SR Ján Mazák. No a potom v roku 2020 nastalo niečo nepredstaviteľné. Napriek tomu, že vtedajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková dobre vedela, že platí tento judikát Ústavného súdu, nepredstaviteľným nátlakom donútila šiestich členov Súdnej rady SR, aby abdikovali. Politicky perverzné je, že aj vtedajšia matovičovská garnitúra si uvedomovala, že tento masívny nátlak je hrubo protiústavný, tak majúc ústavnú väčšinu, to jednoducho zmenila a podľa dnes platného zákona je plne v kompetencii novej vlády či parlamentu okamžite vymeniť šesť členov Súdnej rady SR. O to paradoxnejšie a falošnejšie je, že ľudia, ktorí sa stali členmi Súdnej rady SR len vďaka spomenutému a hanebnému zákonu z dielne ministerky Kolíkovej, keď majú na vlastne koži pocítiť jeho dopady, sú zrazu pobúrení. A naozaj, Katarína Javorčíková, Ľudovít Bradáč či Eva Mišíková zo Súdne rady SR odchádzajú. Javorčíková s tým má však zásadný problém, keď však Kolíková brachiálnou silou lámala nezávislosť justície, vtedy to, paradoxne, Javorčíkovej plne vyhovovalo. V tomto týždni došlo k súbehu dvoch okolností. Ľuboš Blaha si dovolil takú nehoráznosť, že zvesil zo svojej kancelárie portrét prezidentky a ta „nehoráznosť“ dovolil si na jej miesto zavesil portrét ikony všetkých ľavičiarov, hrdinu národnooslobodzovacieho boja Ernesta Che Guevaru. To, čo nasledovalo potom, bolo ako zo zlého sna. Klub poslancov KDH inicioval jeho odvolanie z postu podpredsedu parlamentu, lebo propaguje „masového vraha“. Väčšiu stupiditu som už naozaj dlho nepočul. Paradoxne, celá táto šaráda vypukla tesne pred vydaním jeho knihy o Che Guevarovi, ktorú tak nevdojak veľmi spropagovali. Malo to za následok, že vo štvrtok pri improvizovanej autogramiáde prišlo na tohtoročnú Bibliotéku vyše dvesto ľudí, ktorí si potom odniesli domov podpísaný výtlačok tejto knihy. Kádeháci sú tak veľmi biedni politici, ale zato veľmi úspešní pí ár manažéri.